­

Alor

Stratený živel

 

Je to svet  plný mágie, súbojov ,temných mágov a démonov. No není to ako v ostatných knihách, kde prečítate vetu z nejakej pradávnej knihy a najväčšie zlo je zažehnané. Není sú tu ani nijaké vzácne artefakty ,ktoré získate a nadobudnete nové schopnosti aby ste boli silnejší. Je to normálny svet ako ten náš, akurát, že sa tu môžete naučiť čarovať. Není to ani svet , kde sa môžu naučiť mágii len dotyční ľudia.

Tu sa môže naučiť mágiu každý, no tí, čo sa jej neučia vedia aj prečo. Je to nebezpečné, a není to nič také, čo by ste sa stihli naučiť za rok. Na to aby ste boli dobrý mág, musíte sa jej venovať celý život. Výnimkou sú iba démoni, ktorí dokážu ovládať určitý druh mágie hneď ako prídu na svet. Je to preto, že ich podstata je magická.

Krádež

 

Bola noc. Temná postava sa ponáhľala naprieč tmavými ulicami hlavného mesta, lebo dnes nadišiel jej čas. Už sa nebude schovávať v tieňoch. Prišla si po to, čo jej mágovia odopreli. Prišla si po Knihu tieňov.

 

Postava zahalená v plášti zastala pred veľkou olovenou bránou, vedúcou na Univerzitu. Bola priemernej výšky a mala havranie vlasy, ktoré nebolo v tieni vidno. Keby ste sa na ňu pozreli za svetla, zistili by ste, že jej dúhovky majú krvavú farbu. Mŕtvolne bledá vyziabnutá ruka sa jej pohla dopredu a trikrát buchla veľkým klopadlom, ktorý bol pripevnený na bráne. Chvíľu bolo ticho, no potom sa ozval spoza brány hrubý hlas:

„Kto si?“

Gedrei to čakal a odpovedal: „Som mág šiesteho rádu, Gedrei Aranith.“

Zrazu sa otvorila brána. Pred ním stáli dvaja statní muži, no aj keď sa to ťažko rozoznávalo, Gedrei v tme za ich opaskami videl dva obojručné meče. Nemohli to byť čarodeji viac ako štvrtého stupňa. Potom čo si ich Gedrei premeral, povedal si, že týchto vybaví keď bude odchádzať.

„Pane, čo si želáte?“ povedal jeden zo strážnikov.

„Potrebujem si pozrieť niečo v Archíve, nechcem aby ma niekto vyrušil, rozumieš?“

„Do Archívu v takýchto neskorých hodinách?“

„Áno strážnik, očakávam že to dokážete zariadiť.“

„Ako keby sa stalo pane.“

Po tých slovách sa Gedrei zobral a zamieril do Archívu. To, že bol mág šiestého rádu mu poskytovalo isté výhody, ktoré práve využil. Aspoň ho nikto nebude vyrušovať. Prešiel okolo majestátnej budovy, v ktorej sa za starých čias stravoval. Bola to školská jedáleň. Potom uvidel budovu, do ktorej sa potreboval dostať. Archív bola rozsiahla budova, v ktorej uschovávala Univerzita svoje vzácne knihy. Našli ste v nej knihy akéhokoľvek typu. Proste všetko od biológie, cez dejiny, po temnú mágiu. No to posledné bolo žiakom zakázané. A keby si odtiaľ zobral knihu niekto iný, okamžite by ho dali sťať, za zneužívanie temnej stránky mágie. Gedrei sa vždy čudoval, prečo mágovia knihy nespálili, no pre neho to bolo iba pozitívne. Všetci čarodeji boli nafúkanci prvého rádu. Za tú pýchu, čo v sebe dusia dnes zaplatia. Zasadí im takú ranu, na ktorú nikdy nezabudnú. Keď vošiel do budovy, zamieril vpred po dlhom strmom schodisku. Vošiel do malej predsiene, kde sedel za stolom tlstý čarodej, ktorý si ho premeriaval pohľadom.

„Ahoj Gedrei, čo tak neskoro?“ opýtal sa ho čarodej. Toto bol jeho bývalý mentor, ktorý ho učil ako spútať oheň. Nikdy ho nemal rád. No teraz na tom už nezáleží, lebo o chvíľu bude jeho učiteľ na druhom svete.

„Potrebujem si súrne pozrieť jednu vec,“ odpovedal mu nevrlo.

„ Veď si tu bol včera. To si si nemohol zobrať predtým? Ách, tu mi hoď jeden podpis a môžeš vojsť. A o akú knihu by si sa zaujímal v túto svätú hodinu?“ dopovedal čarodejník s miernym záujmom.

Gedrei sa zohol, podpísal papier, a potom sa uškrnul na mága svojím krvilačným úsmevom.

„Mal by som záujem o Knihu tieňov.“

Len čo to dopovedal, mág  sa odhodil svojím objemným telom preč zo stoličky. No nestačilo to na to aby sa uhol zelenému ohňu, ktorý prúdil z Gedreiovej ruky. Keď mág dopadol na zem, bola z neho už len kostra, ktorú oblizovali smaragdové plamene.

„Tak, to by sme mali,“ povedal Gedrei, prekročil mŕtvolu a vkročil do priestrannej miestnosti, kde mohlo byť okolo stotisíc kníh. Keď vykročil, tak zamieril cez celú miestnosť až na jej koniec, kde sa ukrývali ďalšie dvere. Obchádzal okolo vysokých drevených políc, kde boli naukladané knihy. Ešte si pamätal ako tu chodil za mlada a ukladal si na seba hŕby kníh, ktoré si potom prečítal. Zdalo sa mu, že odvtedy uplynula večnosť. Konečne sa dostane za tie dvere, ktoré ho trápili celý jeho mladý život. Nikdy sa k nim moc nepribližoval, no vedel presne, čo je za nimi. Tam naňho čaká jeho cieľ. Keď došiel ku čiernym zaprášeným dverám, zbadal na nich očakávaný nápis:

 

Temná mágia. Vstup zakázaný.

 

 

Gedrei pootočil kľučku a zistil, že dvere sú zatvorené. To bolo v pláne, použije na ne svoj čarodejnícky oheň. Len aby prerazil štít, ktorý tam bol aktivovaný.

„WIZITE!“

Z ruky mu vyšľahli tie isté zelené plamene čo predtým, akurát že tentokrát mali za cieľ zamknuté dvere. No dvere nezačali horieť, ba ani sa nepohli. Magický štít bol prisilný. Skúsi ho zničiť pomocou svojej sily vôle. Preto sa to aj volá súboj síl. Gedrei položil ruku na neviditeľný štít a pokúsil sa ho odstrániť. V tom momente sa ozvalo praskanie energie a Gedreia odhodilo dobrých pár metrov dozadu. Gedrei narazil chrbtom na jednu z políc, a potom dopadol na tvrdú vydláždenú podlahu. Postavil sa, chytil sa za bok, a zistil, že má asi zlomených pár rebier. Tak toto nemám šancu prelomiť, pomyslel si. Tie štíty tam musel postaviť sám arcimág. Jediný spôsob ako sa dostať cez dvere bola smrť arcimága. Alebo by ho mohol aj presvedčiť, aby deaktivoval štíty. Ale to by arcimág nikdy neurobil. Teraz to už bolo jedno, arcimág už o ňom vie kvôli tomu, že sa pokúsil zničiť štít. Určite tu mieri s celou ďalšou eskadrou mágov. Už sa mi nepodári utiecť, pomyslel si. Musím bojovať.

Za okamih začul hlas. Nerozumel mu, ale vedel, že sa ozýva z druhej strany miestnosti. Zachvíľu počul aj kroky. Približovali sa. O chvíľu spoza police vyšli dve postavy. Jedna z nich bola určite arcimág. Keď ho v tme rozpoznal, zamrazilo ho. S týmto nepočítal. Toto sa nemalo stať! Mal deaktivovať štíty a rýchlo s knihou odísť. Cítil na všetkých zlosť. Ak tu zomrie, aspoň stiahne arcimága so sebou. Bola to hlúpa myšlienka a Gedrei to vedel. Toto je miesto, kde zomrie. Arcimág sa nad ním vynímal ako veľký obludný démon. Jeho smrteľne biele dlhé vlasy mu žiarili aj v tme. No bol už starý. Jeho spoločník vyzeral vychrtlo, na sebe mal hnedý plášť, a na tvári mu nebolo nič vidno. Nemal šancu, kto je ten druhý.

„Votrelec, čo tu robíš? Myslíš si, že niekto ako ty sa dokáže dostať cez moju ochranu?“

Bol to arcimágov hlas. Nespoznal ho, to je dobre. Mal iba jednu šancu ho prekvapiť, tak ako svojho bývalého mentora. Lenže cítil, že arcimág aj ten druhý muž majú na sebe aktivované magické štíty. Do pekla! Čo mám robiť?! Nesmiem na sebe dať poznať svoju slabosť. Musím blufovať!

„Myslím, že ste spadli do mojej pasce, majster,“ povedal a na tvári sa mu objavil náznak úsmevu. Chvíľu bolo ticho, no potom sa ozval arcimágov čistý hlas:

„Gedrei? Ako to?.....Prečo?“ Spoznal ma, to nie je dobré. Rýchlo musím niečo podniknúť. Nie, radšej počkám ako sa vyvynie situácia.

„Musím sa vám poďakovať za všetko čo ste ma naučili, majster,“ dopovedal zdanlivo kľudným hlasom. Sám arcimág bol jeho druhý majster, učil ho všetko ohľadom magických štítov. Nechcel proti nemu bojovať, nemá proti nemu šancu.

„Prečo si sa pokúšal vlúpať za tamtie dvere?“ opýtal sa arcimág nazlostene, a prstom poukázal na dvere, so známym nápisom.

„Ja som...,“ stíchol a polkol.

„Gedrei, sklamal som sa v tebe, bol si jedným z mojich najtalentovanejších žiakov. Čo som si ja chudák namýšľal, že som v tebe nevidel tú narastajúcu temnotu? Teraz ťa budem musieť dať popraviť. Prečo Gedrei? Není ti ľúto, čo všetko si týmto zbytočným skutkom zahodil?“ pýtal sa arcimág zarmúteným a sklamaným hlasom.

Vtom sa Gedrei vzchopil a odpovedal:

„Mysleli ste si, že zo mňa budete mať pekného poslušného mága, ako zo všetkých ostatných? Tak to teda nie! Teraz sa budem biť až do posleného dychu, kým niekto z nás nepadne na zem v kaluži krvi!“

„Zle som ťa vycvičil. Je to moja chyba,“ dopovedal arcimág čistým hlasom a začal plakať.

„Mohol si byť jedným z najväčších mágov, a ty namiesto toho takto zahodíš svoju budúcnosť?“

„Vždy ste ma brali iba ako jedného zo svojich slabých učňov! Nikdy by ste ma nepovýšili na mága siedmeho rádu. A to len kvôli mojej mladosti!“

„Takže o toto ti išlo? O titul? Si najmladší mág v dejinách mágov, ktorý dosiahol titul šiesteho rádu v dvadsiatich rokoch. Mal by si byť na seba pyšný. Mohol sa stať z teba môj nástupca.“

„Márne slová....“

„ Takže tak? Zlákala ťa temná moc? Už v tebe vidím tú temnotu, ale ak myslíš vážne to, že chceš so mnou bojovať, tak ťa budem musieť zabiť.“

„Nemáte tušenie, čo to temná moc je! Len tu sedíte a nič nerobíte! Nepomáhate ani obyčajným ľuďom, ktorý by vašu pomoc potrebovali! Ste len naničhodný hlupák, nechápem ako sa z vás mohol stať arcimág!“

Po výmene názorov sa na seba pozerali nenávistnými pohľadmi. Arcimág natiahol ruku dopredu a Gedrei sa rýchlo spamätal a aktivoval okolo seba magický štít.

„Annor,“ povedal správne slovo a zacítil okolo seba prítomnosť štítu.

„Takže ty si sa chcel hrať na temného mága?“ opýtal sa posmešne.

„Veď ani nevieš kúzliť bez toho aby si povedal správnu formulku na vyvolanie kúzla nahlas!“

Niektorí mágovia ako arcimág vedeli kúzliť bez toho aby povedali príslušnú formulku na kúzlenie. Namiesto toho si na ňu iba pomyslia. Gedrei to ešte nevedel, a arcimág sa mu za to vysmieval. No Gedreia to vôbec nezasiahlo, vedel, že na také kúzlenie mu ostával ešte čas. Samozrejme, ak teraz nezomrie. Díval sa arcimágovi zoči voči, no občas pokukol na postavu, ktorá stále nehybne stála za arcimágom. A zrazu to uvidel. Zmietali sa ako hadi a rýchlo obklopili jeho štít. Boli to úponky rastlín, ktoré vyrastali zo zeme a chystali sa ho zaškrtiť. Vodca mágov na neho použil živel, ktorý ovládal. Zem. Boj sa začal. Gedrei rýchlo posilnil svoj magický štít, aby sa do neho nepustili úponky rastlín, ktoré vyrastali zo zeme. A potom odpovedal na arcimágov útok: „Wizite,“ vystrel pred seba ruky, potom pomocou nich vytvoril ohnivú guľu, ktorú čo najrýchlejšie hodil proti arcimágovi. Arcimág sa iba zohol a ohnivá guľa nad ním neškodne preletela a narazila do police s knihami, ktorá stála za ním. Polica začala horieť. Druhá postava sa presunula trochu bokom, ako Gedrei stihol pohľadom zachytiť, a pozorovala ich. Za Gedreiom zo zeme vystrelila obzvlášť veľká rastlina, ktorá siahala až po strop a hrúbku mal ako priemer poriadneho suda. Potom sa s brutálnou rýchlosťou zahnala po Gedreiovi. A trafila ho do boku, presne na to miesto, kde si predtým zlomil rebrá. Gedreia odhodilo na najbližšiu stenu, od ktorej sa odrazil na studenú dlážku. Zmätený a ranený sa spamätal, vyslovil slovo pre privolanie ohňa, a vyslal proti rastline trvalý prúd ohňa. Rastlinu ten nápor ohňa ohol, no na to aby ju Gedrei mohol spáliť úplne nemal čas, lebo arcimág proti nemu poslal guľu, vytvorenú z vody. Gedrei sa hodil na zem, prerušil nápor ohňa vyslaný proti rastline, a počul ako nad ním preletelo kĺbko vody. Arcimág ovláda dva živly! Voda a zem! To bude problém. Ako vstával, rýchlo sa vyhol rastline, ktorá sa po ňom znovu zahnala. To bolo len tak-tak. Opäť privolal oheň, no tentokrát vo forme ohnivého elementála, ktorý horel smaragdovým ohňom. Elementál bol podobnej výšky ako arcimág, ale nebolo na ňom vidno nič, okrem očí, ktoré mu planuli ešte jasnejším ohňom ako jeho telo, celé tvorené z ohňa. Gedrei sa musel sústrediť na dve veci zároveň, musel udržiavať štít, aby ho malé úponky nedokúsali a nezaškrtili, a musel mať kontrolu nad ohnivým elementálom. Prikázal elementálovi aby zaútočil na veľkú rastlinu a živý oheň ho s radosťou poslúchol. Rastlina, ktorá už planula smaragdovým ohňom švihla po elementálovi, ale to jej iba uškodilo. Poprvé, elementál bol stvorený z ohňa, takže rastlina mu nemohla ublížiť, a podruhé, rastlina sa iba viac zapálila. Za chvíľu klesla na zem celá obhorená, nevládna sa udržať vo vzduchu. Zmizli aj malé úponky, no namiesto toho sa zjavilo niečo oveľa horšie. Arcimág privolal vodu a vytvoril z nej veľké vodné tornádo, ktoré sa pretĺkalo cez knižnicu k elementálovi, a k jeho pánovi. Gedrei, celý udychčaný aktivoval ochranný štít aj okolo elementála a poslal ho na arcimága. No keď sa elementál priblížil k arcimágovi prešlo cez neho veľké tornádo z vody. Gedrei sa zatváril znechutene, no ako sa snažil, nemohol udržať okolo živého ohňa štít. Bolo to ako keby mu dali do ruky žeravé uhlíky, ktoré práve vybrali z ohňa, a ktoré vám reflex prikáže ihneď pustiť. Tornádo sa k nemu stále približovalo, a v ceste mu nestáli žiadne prekážky. Teraz zomriem, pomyslel si Gedrei a ostál stáť. Rozmýšľal čo spraví, potom blysol pohľadom po mágovi, a zistil, že arcimág stojí na jednom mieste, a je sústredený iba na ovládanie vodného tornáda. V zúfalstve, ktoré ho celého pohltilo poslal po arcimágovi posledné tri ohnivé gule, ktoré šli za sebou v tesnom zástupe. Potom padol od vyčerpania na kolená. Ohnivé strely sa k nemu približovali, jedna, nepresne namierená prešla vzduchom okolo neho, ale druhé dve ho trafili. Arcimág, vyvedený z rovnováhy, sa zatackal dozadu a vodná smršť zmizla. Oheň mu nijako neublížil, lebo ho zadržal jeho magický štít, no svoj účel splnil, zastavil tornádo, tvorené z vody. Keď sa arcimág spamätal, vyslal po Gedreiovi trvalý prúd vody. Na čele arcimága sa zjavili drobné kropaje potu. Zato s Gedreia tieklo, odkiaľ mohlo. Gedrei, kľačiaci na kolenách vyslal proti prúdu vody slabý prúd ohňa. Ale to nestačilo, arcimágov živel cez oheň prešiel ako prejde nôž maslom. Zasiahla ho voda. Zomieram! Taký mladý! No len čo voda doňho narazila, hneď zmizla. Gedrei otvoril oči. A uvidel čosi nečakané! Temná postava, ktorá doteraz stála ďalej, napadla arcimága odzadu nožom. Arcimág to nečakal, a tak mu ostrý hrot noža prešiel cez jeho starý zhrbený chrbát. Druhá postava sa začala usmievať. Arcimág umieral. Temná postava sa k nemu nahla, niečo mu pošepkala do ucha, potom prudko pootočila nožom a vytiahla ho. Arcimág padol na kolená, z úst mu vystrelila krv, a potom bezvládne spadol na zem. Za chvíľu sa okolo neho roztiahla tmavá kaluž krvi. Gedrei na to nemo civel a nemohol uveriť svojim očiam. Arcimág je mŕtvy. Je po probléme. Prečo ho ten druhý čarodej zabil? Chcel sa dostať na jeho miesto? Ďalší zradca medzi mágmi? Potom si dala postava dole hnedú kapucňu, pod ktorou doteraz nebolo nič vidieť. V slabom mesačnom svetle Gedrei uvidel, že postava je mladá. Bol to mladý chlapec s čiernymi rozcuchanými vlasmi, modrými očami, celý vychudnutý. Aký dôvod mohol mať chlapec, že zabil arcimága? Opýta sa ho.

„Prečo si ho zabil?“

„Chcem aby ste ma učil.“

„Si tu nový?“

„Nie tak, ako by ste čakal.“

„Aké je tvoje meno?“

„Moje meno je ukryté vekmi, sám ho neviem, skrýva sa predo mnou v tieni.“

„Prosím?“ Ten chlapec bol moc záhadný. Tomu nemôže dôverovať.

„Tak zoberiete ma so sebou?“ opýtal sa chlapec dôraznejšie. Gedreiovi sa ten chlapec z tej jeho zvrátenej strany páčil. Mal v srdci temnotu. No nemôže riskovať. Nemôže brať so sebou nikoho. On sa stane najmocnejším mágom. Tento blázon musí zomrieť.

„Dobre, podajme si na to ruku,“ povedal Gedrei. Chlapec sa na neho nedôverčivo pozrel, no potom mu s miernym zaváhaním ruku podal. Gedrei ju pevne uchopil. Potom sa pozrel do chlapcovej druhej ruky, kde chlapec stále zvieral dýku, ktorou zabil arcimága.

„Tú dýku môžeš odhodiť, už ju nepotrebuješ,“ povedal Gedrei povzbudivým hlasom. Chlapec sa pozrel na dýku, no potom ju odhodil. A to bola chyba. Gedrei bleskovo siahol pod plášť, kde mal schovanú dýku, a zapichol ju chlapcovi do boku. Chlapec, prekvapený tým, čo práve Gedrei urobil, padol na kolená, držiac sa za bok. Bol zradený. Gedrei sa pousmial nad tým, ako mu dnes vyšiel jeho plán. Lepšie to už ani výjsť nemohlo. Ochrana, ktorá bola predtým na dverách sa prerušila, arcimág bol mŕtvy, a svedok, ktorý ho mohol usvedčiť bol mŕtvy. Pozrel na chlapca, ktorý umieral veľmi pomalou bolestnou smrťou. Nechá ho napospas svojmu jeho osudu. Smrti. On si pôjde po to, po čo si prišiel.

„Vy odporný zradca, bezo mňa by ste boli mŕtvy,“ vydal zo seba chlapec slabnúcim hlasom.

„Aspoň si poučený, že nemáš pomáhať takým zradcom ako som ja,“ povedal a rozosmial sa tajomným smiechom, pri ktorom tuhla krv v žilách.

„Ale musím ti povedať, že si to nafingoval perfektne. Zabil si arcimága dýkou, ktorá leží vedľa jeho mŕtveho tela, ruky máš od jeho krvi, a umrieš aby si nikomu nepovedal čo sa stalo. Sám by som to lepšie nespravil.“ Potom videl, že zelený plameň už začína horieť tak, že by ho mohli vidieť cez okná stráže, tak ho pohľadom uhasil. Potom sa otočil od chlapca, ktorého život sa končil, a zamieril k dverám, ktoré stáli za ním. Otvoril ich, a pred sebou uvidel jednu veľkú policu, plnú kníh o temnej mágii. No on potreboval iba jednu konkrétnu. Potom ju uvidel. Bola to hrubá zaprášená kniha s nepoškodenou väzbou, ktorá medzi ostatnými knihami doslova žiarila. Gedrei ju rýchlo uchopil, a pozrel sa na obálku. Kniha tieňov. Môže odísť. Konečne drží v rukách to, na čo čakal celý život. Teraz sa musí uchýliť do ústrania a naučiť sa temnej stránke mágie. Potom sa vynorí z tieňov a prevezme vládu nad týmto svetom. Nebude na to sám. Po svojom boku bude mať démona. Temného. Mocného. Neporaziteľného. Jeho plán hneď nadobúdal svetlejší odtieň. Keď prechádzal okolo chlapca, ktorý mal zavreté oči, pousmial sa. Tá mágska pýcha. Najbližšie, keď o ňom budú mágovia počuť, bude nesmrteľný. Armády budú padať pod jeho dychom. Pretvorí ríše. Napíše novú kapitolu dejín, kde bude kráľom. Navždy.

 

Prechádzal okolo stráží, no vtom ho zastavili.

„Hej ty,“ zamyslel sa jeden strážnik.

„Hmm... Gefry, alebo ako sa to voláš... Čo sa to dialo v Archíve?“ opýtal sa podozrievavo.

„Prosím? Mimochodom, volám sa Gedrei. Prečo sa pýtate?“

„Bolo odtiaľ počuť rachot...“ nachvíľu sa odmlčal, no potom pokračoval: „A zdalo sa nám, že sme videli cez okná nejakú zelenú žiaru,“ dokončil neisto.

Gedrei sa rozosmial. Bol to hrdelný a predovšetkým falošný smiech. Strážnici sa naňho nechápavo pozerali. Gedrei pokračoval:

„Starému kotlíkovi spadol na zem rebrík, keď sa išiel šplhať po nejaké knihy. Nič vážne. A čo sa týka toho zeleného svetla, keď si ho oprel naspäť, tak sa po ňom vyšplhal a posvietil si na knihy svojím čarodejným ohňom. Veru, hľadal to tam poriadne dlho. Celý čas kým som tam bol, no keď som odchádzal, tak ich už mal,“ dopovedal a naznačil ďalší falošný úsmev. Kotlík bola prezývka jeho mentora, ktorý teraz ležal mŕtvy v predsieni Archívu. Samozrejme títo dvaja o tom nevedeli. Mal tiež šťastie, že farba ohňa, ktorý ovládal jeho mentor bola tiež zelená. To jeho historke pridávalo na pravdivosti.

Obaja sa rozrehotali.

„Ako vždy,“ povedal jeden z nich počas svojho nezastaviteľného záchvatu smiechu.

„Tak sa majte,“ povedal Gedrei a rýchlo okolo nich prešiel.

„Hej!“ Gedrei sa zastavil, zadržiavajúc v sebe hnev na strážneho.

„Áno?“ pýtal sa trochu ráznejšie ako mal v pláne. Našťastie si to strážcovia nevšimli.

„Na čom pristál keď spadol?“

„Mal šťastie, takže na tú jeho dutú hlavu,“ dopovedal Gedrei.

Keď mu strážcovia otvorili bránu, ihneď cez ňu prešiel.

O poriadny kus ďalej stále počul neutíchajúci smiech dvoch mágov.